Pánov anjel povedal Abrahámovi: „Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu! Teraz som totiž poznal, že sa bojíš Boha a neušetril si svojho jediného syna kvôli mne“ (Gn 22, 12).

V Ježišovom rodokmeni predkov sa hneď za Abrahámom spomína jeho syn Izák, ktorý sa narodil po dlhých rokoch čakania. Otec a vytúžený syn boli neustále spolu. Ľudia nikdy nevideli Abraháma bez Izáka – keď išli na pole, keď dohliadali na stádo. Aké šťastie mať takého syna! Aké šťastie mať skvelého otca! V tom šťastí Abraháma čakala ďalšia skúška. Obetovať to, na čom závisel jeho život. Vzdať sa toho, ktorý bol jeho útechou a v ktorom sa mali splniť Božie prisľúbenia. Abrahám vzal drevo pre zápalnú obetu a naložil ho na svojho syna Izáka, sám však vzal oheň a nôž a takto išli spolu (Gn 22, 6).

Čo sa stalo potom? Izák povedal Abrahámovi, svojmu otcovi: Otec. Toto synove slovo bolo hlasom skúšky. Nemalo nájsť odozvu v otcovom srdci? Pohnúť ním? Veď je to jeho syn a o toho má prísť? Veľká a dôsledná bola viera Abraháma. Nie v dlhých modlitbách bez duše, v zbožnom držaní rúk v chráme, ale teraz tu, v tejto situácii. Viera až po okamih zviazania vlastného syna, jeho položenia na oltár, na vrch dreva a schytenia noža. V tomto kritickom momente Boh zastaví Abraháma slovami: Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu! Teraz som totiž poznal, že sa bojíš Boha a neušetril si svojho jediného syna kvôli mne“ (Gn 22, 12). Abrahám zdvihol svoje starecké oči a zbadal barana zachyteného v kroví, ktorého hneď na to obetoval. V príbehu Abraháma a Izáka môžeme objaviť:

• ochotu Abraháma vzdať sa toho najvzácnejšieho pre dobro ostatných
• bolesť otca, ktorý sa má vzdať jediného syna
• dôveru Izáka v Abraháma, ktorý sa nechal položiť na oltár.

Celá udalosť je silným predobrazom, ako nebeský Otec neušetril svojho vlastného Syna, ale vydal ho za nás všetkých (Rim 8, 32). Možno sme si nikdy neuvedomili veľkosť Božej bolesti zo skutočnej smrti Božieho Syna na kríži. Táto Otcova bolesť a Ježišova obeta sú nespochybniteľným dôkazom toho, ako nás Boh miloval a miluje. Akákoľvek obeta, aj tá najmenšia, predstavuje určitú ujmu či stratu, a na druhej strane je prejavom lásky. Čím väčšia láska, tým väčšia obeta, tým väčší život. Pre koho a čoho sa viem zrieknuť? Dokážem sa vzdať niečoho v prospech druhého? Vymeniť si službu? Finančne podporiť? Zrieknuť sa? Pouvažujme nad maličkosťami, ktoré by sme dnes mohli urobiť pre ľudí okolo nás. A tiež nezabudnime niečo zo svojho času venovať Pánu Bohu.

Pane, povedz čo ti smiem dať, čo priniesť ti smiem?
Si môj láskavý Kráľ, ja len miznúci tieň.
Ježiš, viac nemám slov, pieseň doznieva tiež,
aj keď nehodný som, chcem ti niečo priniesť.
Možno len tichý plač, len bolesť čo mám,
svoju hĺbku srdca ti dám, môj láskavý Pán.  Richard Čanaky, Obeta srdca